TU Chata Baňa (História)

POČIATKY
Výskumy mnohých geológov zistili, že v západnej časti Nízkych Tatier sa nachádza a v minulosti sa aj ťažilo desať základných typov mineralizácií. Jedným miestom pre ťažbu bol aj Medzibrod. Od polovice 18. storočia sa zachovali záznamy o údeloch banských oprávnení v Medzibrode na vrchu Borová. Najprv sa dobývalo zlato, striebro, ale aj pyrit. V neďalekom Hiadli, Moštenici a Pohronskom Bukovci sa antimónová ruda ťažila už v 19. stor. až v 20. stor. sa antimón začal ťažiť v Medzibrode.
Antimón je striebrolesklý kov s modrastým nádychom, je krehký a možno ho rozotrieť na prášok. Z jeho zliatin sú známe tvrdé olovo a písmovina, z ktorej sa odlievali nielen tlačiarenské písmená, ale aj zvony a amulety, lebo pri ochladení sa rozťahuje a dobre plní formy. Ďalšie jeho využitie je v pyrotechnike a zápalkárskom priemysle, v lekárstve a pri vulkanizácii kaučuku a vo vojnovom období hlavne v lodiarstve.
Ďalšie údaje o baníctve a hutníctve boli zhromažďované banskými kapitanátmi, čo boli banské administratívne inštitúcie do r. 1928. Od r. 1928 prešla táto administratíva do revírnych banských úradov a banských inšpektorátov s nadriadeným orgánom Banské hejtmanstvo v Bratislave. Československý štátny banský kapitanát v BB obdržal dňa 1. 6. 1923 od Antona Guttmana, ktorý mal povolenie na kutaciu činnosť, oznam o výhradnom kutisku. Ložisko bolo obnažené prívalom vôd v roku 1924. Ďalšia zmienka bola aj o podnikateľovi Viktorovi Kunovi, ktorý mal v obci Medzibrod ohlásené výhradné kutovisko. Menovaný prospektor na tomto území v dvoch od seba vzdialených miestach vyrúbal jednu kutaciu štôlňu asi 21 m dlhú a jednu asi 48 m dlhú a okrem toho na 3 iných miestach previedol menšie jarkovanie. Nakoľko výsledky neboli priaznivé, Kun požiadal o vymazanie kutiska z baníckeho kapitanátu v 1929.
Posledným súkromníkom, ktorý mal od banského úradu kúpené kutacie práva, bol rodák z Medzibrodu Martin Gregor. Spolu so štyrmi zamestnancami hľadal rudu. Čočku (priestor obsahujúci antimón) nenašiel a banky mu odmietli poskytovať ďalšie pôžičky, preto kutacie právo predal Antimónovým závodom (nemecký podnik).

VZNIK BANE
Okrem súkromných podnikateľov sa venovali prieskumnej činnosti na antimónovom ložisku hlavne Antimonitové banské a hutné závody, Učastinárska spoločnosť Banská Bystrica, ktoré mali hlavnú zásluhu na prieskume a explotácii ložiska Medzibrod. Začalo sa skúmať v r. 1926 a s ťažbou bolo započaté až v r. 1936. V tomto období sa všetka vyťažená surovina prepravovala do závodu v Dúbrave (na Liptove), kde sa spracovávala vo flotačke. Na tomto mieste sa z medzibrodskej rudy získavalo zlato, pretože ho obsahovala až 20 %. Antimónový koncentrát sa dopravoval späť do huty vo Vajskovej, kde sa z vytavenej rudy odlievali malé, ale ťažké bochníky.
pôvodné bane oproti chate

Vysoké náklady na prepravu z Medzibrodu na Liptov a späť do Vajskovej pokrýval zisk zo zlata. Celý prieskum a ťažba v Medzibrode sa prevádzali bez elektriny. Po zistení výdatnosti čočky a pre potreby rozvíjajúcej sa ťažby, rozhodli sa Antimónové závody zaviesť ku bani elektrinu. Bola potrebná pre strojovňu na obsluhu výťahu (ťažilo sa vo viacerých horizontoch) a pre flotačku. V r. 1937 sa začala stavba modernej flotačnej úpravovne. Na jar r. 1938 bola táto úpravovňa daná do prevádzky a začala sa riadna banská ťažba. Hutmajstrom v tomto období bol František Donner, ktorý býval u Mariánov (Lazárovci), pretože na bani neboli ešte žiadne objekty na bývanie. Po ňom prevzal vedenie bane závodný riaditeľ Ing. Stron. Spolu s manželkou a 2 deťmi bývali v novopostavenom „baraku“. Bol to drevený montovaný, obytný dom. V súčasnosti je to vlastne chata na Bani. Je poslednou zachovanou stavbou z celého komplexu budov a technického zariadenia v úplne zmenenej podobe. Poniže baraku stál poschodový dom, kde boli 2 byty pre majstrov - štajgrov. Za barakom stála stajňa pre kone. Bola tu malá izbička pre kočiša Greňa, ktorý v zime vozil riaditeľa na saniach a v lete na koči. Tiež vozil učiteľa Fridricha Baníka, ktorý na Bani vyučoval Stronove deti. V ďalšej už neexistujúcej budove bola učtáreň a kancelárie. Tu veľa rokov odpracovali Anton Gregor a Cyril Sanitra. Anton Zázrivec vypracovával analýzy vzoriek vyťaženej suroviny. Nevyhnutnou súčasťou areálu bol veľký sklad, strojovňa, dielne, zmenáreň - teda šatne, prezliekáreň a neskôr (1943) bola pristavená ešte jedáleň a vývarovňa. Tu sa varili pre robotníkov desiatové polievky a piekol sa chlieb. Kuchárom bol Michal Sokol, vyučený mäsiar a pomocnicu mu robila Mária Pipichová od Kopcov.
Oproti budovám na druhej strane potoka bol hlavný vchod do bane. Do bane sa fáralo Murgaš štôlňou (vodorovná alebo mierne zošikmená hlavná chodba, ktorou sa sprístupňuje ložisko v hornatom teréne) a v ťažbe boli žily Barbora a Ján. Podľa správy o inšpekcii kutacích prác vr. 1938 v Medzibrode nad Hronom pracovalo v bani 33 robotníkov, na povrchu 9, na stavbe flotačnej úpravne 10, oprave cesty 4, ostatné povrchové práce 7, spolu 63 robotníkov. So stúpajúcim množstvom ťažby sa zvyšoval aj počet robotníkov. V r. 1939 v bani pracovalo už 97 robotníkov. Väčšinu to boli chlapi z našej dediny, ale dochádzali aj Hiadlovci a na týždňovky dochádzali chlapi z Dobšinej. Všetci boli poistení v Revíznej bratskej pokladnici v Bratislave. Dozorcom - hutmanom bol Ján Burger, majster pre flotačnú úpravňu Karol Vančo, ktorý na závod prišiel zo Spišskej Bane. Podľa výpovedí bývalých zamestnancov bola centrálna šachta 59 m hlboká a mala 5 horizontov. Z vyšších zemských vrstiev voda stekala do miest bane, odkiaľ sa spolu so spodnou vodou odčerpávala do potoka.
Baníci pracovali v dvoch smenách po 8 hodín. Do roboty a z roboty chodili každý deň pešo, niektorí chodili na bicykli, pričom nezabúdajme, že baňa sa nachádza 4,5 km za dedinou.
Antimónová ruda sa väčšinou v bani odstreľovala, čo malo za následok, že sa splodiny výbuchov krútili v bani, tvorili vzdušné víry a jediným východiskom bola vetracia šachta. Táto vetracia šachta bola na povrchu opatrená dreveným krytom, aby nedošlo k jej poškodeniu, prípadne zasypaniu. Kryt bol stále uzamknutý. K nevyhnutným pracovným pomôckam patrila karbitka (malá lampa, v ktorej voda kvapkala na karbit, ten sa rozpúšťal a vzniknutý plyn horel a svietil), ktorou si svietili pri práci. Baníci pred koncom smeny púčkami zatĺkali bór (2 m dlhá železná tyč ukončená diamantovou korunkou) do steny a vytvárali otvory na umiestnenie dynamitu. Po zavedení elektriny vŕtali otvory na dynamit hydraulickými zbíjačkami. Až keď baníci opustili štôlňu, strelmajstri odpálili dynamit. Takto pripravili rudu na vyťaženie pre ďalšiu smenu, ktorá mohla nastúpiť až po usadení prachu a odvetraní splodín. Chlapi odstrelenú surovinu lopatami nahadzovali do vozíkov a behári (chlapi, ktorí manipulovali s vozíkmi) ich dopravovali ku šachte (zvislá alebo šikmá podzemná chodba) v podzemí. Druhá partia behárov pracovala na povrchu a rudu po koľajniciach dopravovala od výťahu v strojovni ku flotačke, kde sa pracovalo na 3 smeny, od pondelka rána do soboty večera. Z násypníka sa ruda spúšťala do drvičov, odtiaľ do tzv. guľových mlynov, kde sa za mokrého procesu rozomlela na jemno a po pridaní prísad sa v 3 odkaliskách oddelila od dreku (hlušina - kamene, pôda). Vznikal asi 35 % koncentrát. Podľa výpovedí baníkov, po okrajoch odkalísk sa z hlušiny oddelili aj kúsky zlata. Čiastočne vysušenú rudu z odkaliska robotníci vrecovali (bola ťažká a zapáchala) a furmani z dediny (Ramaj, Baláž, Grúnik, Mlynár,...) ju koňmo vozili na spracovanie do huty vo Vajskovej (jej názov je odvodený od názvu antimón čiže biely kov). Vozili ju vo vreciach na doskových vozoch obitých plechom z vnútra.
Neskôr vrecia skladovali pri kováčskej šmykni na mieste dnešného kultúrneho domu a na stanici, odkiaľ ich vlakom prepravili do Vajskovej. Doprava bola veľmi nákladná, lebo cesta bola veľmi zlá a v čase dažďa veľmi rozmočená, prakticky nezjazdná. Neexistovali ani mostíky cez potok. Furmani museli potok brodiť a na niektorých miestach prepriahať aj 2 záprahy koni, aby s ťažkým nákladom pohli. Cez zimu vymenili vozy za veľké krny.
Baníci pracovali na úkol, každá smena podľa počtu metrov vyrúbanej steny. Ich priemerný plat sa pohyboval okolo 600 Kčs (korún československých) pre nekvalifikovaných robotníkov. So stúpajúcou kvalifikáciou stúpali aj mzdy. V neskorších rokoch sa priemerný plat robotníka pohyboval okolo 1200 až 1400 Kčs. Mzdy sa vyplácali raz, alebo 2x mesačne, podľa požiadaviek robotníkov. Pre obyvateľov Medzibrodu bola baňa častokrát jediným zdrojom príjmov.
Počas vojny sa koncentrát odvážal cez Poľsko do Nemecka. Intenzita ťažby počas vojnových rokov bola veľmi veľká. Ložisko bolo vtedy prakticky vydobyté. Vyrabovanie ložiska malo za následok zastavenie ťažby v roku 1946. Materiál a strojné zariadenie boli presťahované do Vajskovej a do Dúbravy. Posledné osadenstvo prestalo pracovať v roku 1948, kedy došlo k zamurovaniu a zatopeniu šachty vodou a zasypaniu vchodov do štôlní. V záujme zachovania pôvodného stavu prostredia boli zlikvidované všetky obytné stavby, technické vybavenie a aj elektrické vedenie. Len so súhlasom inštitúcií zostal barak zachovaný.
V tomto čase tu už pracovalo 130 zamestnancov, ktorí prišli o prácu. Odvtedy bolo mnoho pokusov o obnovenie ťažby, nikdy však k nemu nedošlo.
V r. 1956 pre celoštátnu potrebu antimónu správa Rudných baní pristúpila k znovuotvoreniu bane. Začalo sa s opravnými prácami a furmani na vozoch vyvážali potrebné zariadenia. Ťažisko dolovania sa prenieslo do vyššie položených miest, lebo bývalé šachty a štôlne boli zatopené vodou. Poniektorí robotníci (asi 10-ti) sa vrátili od iných zamestnávateľov späť do bane.
Podľa výpočtu zásob v r. 1958 nemalo ložisko žiadny priemyselný ani ekonomický význam.
V r. 1987 boli prevedené ďalšie 2 vrty, ale pre neefektívnosť zásob sa s prieskumom nepokračovalo. Takže ďalšie pokusy stroskotali. Vlastne teraz je už jasné, že v bani sa už nikdy nebude dolovať. No predsa táto bohatá história stojí za pozastavenie nad tým, ako vlastne voľakedy vyzerala ťažká a namáhavá práca baníkov.
Práca v bani mala aj svoje smutné stránky. Za obdobie ťažby sa tu stali 3 úrazy. Rudolf Mrvík utrpel smrteľný úraz na flotácii. Alexander Mrvík a Vojtech Majer podľahli následkom zranení. 4. 9. 1938 sa v miestnom kostole konalo „vysviacame baníckej zástavy“. Pri tejto príležitosti bol postavený aj drevený kríž pri vstupe do doliny Borovo. Pamätná tabuľa z tohto dňa visí v kostole dodnes.

HISTÓRIA BARAKU
pôvodná ubytovňa pre baníkov

Antimonitové banské a hutné závody po vojne zanikli a novovzniknuté Rudné bane odpredali barak Geologickému prieskumu Spišská Nová Ves. 1. 1. 1960 odovzdal Geologický prieskum n. p. Banská Bystrica administratívnou dohodou do bytového hospodárstva drevený barak na Rovni MNV Medzibrod. Vr. 1961 ho dalo MNV do bezplatného užívania JRD 1. Mája Medzibrod. 1. 7. 1965 poskytol MNV do dočasného užívania barak Štátnej poisťovni vo Zvolene na dobu 5 rokov za ročný poplatok 2040 Kčs. Koncom r. 1971 odkúpilo JRD 1. Mája Medzibrod od MNV drevený barak, ktorý bol v dezolátnom stave. V r. 1973 ho prestavali. V novej budove na prízemí bola kuchyňa, špajza, jedáleň, spáleň pre 8 osôb, WC a umyváreň. Na poschodí boli 2 spálne pre 8 osôb. Táto budova slúžila pre ubytovanie koscov pri kosení lúk na Bani a okolí a rekreačné pobyty zamestnancov. 1. 1. 1976 po zlúčení roľníckych družstiev do JRD Hron Slovenská Ľupča sa barak stal jeho majetkom. V r. 1995 sa majiteľom budovy stala obec Medzibrod a následne 4. 4. 1996 odpredala túto nehnuteľnosť novým majiteľom, ktorí sa postarali o jej zveľadenie a funkčnosť. V súčasnosti je z baraku Chata Baňa a slúži na rekreačné, turistické účely a je jedinou stavbou v tejto doline. O tom, ako sa žilo a pracovalo v 30 až 50-tych rokoch v Borovom, svedčia už len zožltnuté fotografie na stenách zrekonštruovanej chaty.